Rozprávočka o sloníkovi Jankovi

29. 8. 2014 | Späť

Časť 1.: Rozprávka o tom, kto je vlastne sloník Janko a aká sa mu nakoniec stala čudná príhoda.

 

V jednom peknom domčeku, neďaleko mesta tak veľkého, že by sa nedalo ani do polnoci obísť i na tej najrýchlejšej kolobežke,  býval malý sloník. No, nebýval tam samozrejme úplne sám, v domčeku s ním bývali aj jeho rodičia: mama, pani Sloňa Chobotníková a tatik, vážený pán Sloňumír Chobotník. Teraz už je asi jasné, že aj sloník mal priezvisko Chobotník, dosť tradičné priezvisko pre slona. Čo však sloník nemal tradičné, bolo jeho meno. Volal sa totiž- Janko. Janko je veľmi pekné meno a jeho maminka si ho obľúbila ešte v čase keď na narodenie malého sloníka iba čakala. „No dobre“, povedal tatik Sloňumír a pokračoval: „je to síce veľmi zvláštne meno pre malého slona, ale keď sa ti tak veľmi páči, môže sa nás synček volať Janko.“  A tak sa aj stalo. A viete čo? Ich malý synček sloník už od prvého momentu vyzeral presne ako Janko. Nikto nevedel, čo to vlastne znamená- keď malý sloník vyzerá presne ako Janko, ale to meno sa mu proste tak veľmi hodilo, že si naňho hneď všetci zvykli. Maminka, pani Sloňa bola na sloníka Janka veľmi hrdá a spolu s tatikom ho milovali najviac na svete.

Janko bol najprv milé malé bábätko a aj keď niekedy svojich rodičom mierne potrápil kvôli nočnému „buntošeniu“, alebo malej teplote, celé jeho „bábätkovské obdobie“ preletelo tak rýchlo, až si niekedy maminka Sloňa len smutne povzdychla, keď balila do škatule mini dupačky, z ktorých Janko tak skoro vyrástol. 

Jeho rodičia sa ani nenazdali a z Janka vyrástol šikovný malý sloník, ktorý už vedel sám behať, rozprávať, trochu aj papať a vedel vymýšľať tie najlepšie hry na svete. Mal veľmi rád stavebnice a autíčka. A vláčiky, čo vypúšťali paru z komína. A lopty všetkých veľkostí. A svoju odrážaciu, extrémne rýchlu sloniu motorku. A farbičky a kriedy. A figúrky akčných super- slonov a spider- slonov. A a a a..... Vlastne mal rád čokoľvek, všetko okolo neho sa zdalo ohromne zaujímavé, často až napínavé- ako napríklad, keď videl uja suseda  Slonuela Mohutného visieť za jednu nohu zo strechy, ktorú sa pokúšal natrieť na zeleno. ..

Janko sa nevedel  vynadívať na ten zaujímavý svet, ktorý ho obklopoval a nevedel ani prestať klásť  dookola stále tú istú otázku: „ Mami, a prečo je to tak?“  Pani Sloňa bola veľmi trpezlivá mama a snažila sa Jankovi odpovedať aj na tie najčudesnejšie otázky, a preto z neho ďalej rástol aj veľmi múdry sloní chlapček. 

Toto všetko by bolo v poriadku a malý sloník by sa mohol ďalej doma hrať a na všetko sa pýtať iba maminky, keby sa raz nebola stala čudná príhoda.

Jedného dňa, keď sa spolu s maminkou vracali z malej prechádzky, uvideli farebný domček s dvorom plným veselých malých sloníkov. Sloníci sa tam spolu hrali na piesku, naháňali sa, spúšťali sa na šmykľavkách a jazdili na úplne, ale úplne takých super extrémne rýchlych motorkách, akú mal aj Janko doma. Malý sloník nechcel veriť vlastným očiam. Ako je možné, že niekde býva tak veľa veselých detí v jednom domčeku? A čo tam vlastne spolu ešte robia? A majú tam aj iné hračky? A dáva im vôbec niekto jesť? A kto sa tam o nich stará? A kde sú ich maminky?  Janko mal zrazu pre maminku kóóópec nových otázok, pretože sa mu veľmi páčilo čo videl.

A tak mu maminka prvý krát povedala o Dúhovej škôlke.

 

 

 

Časť 2.: Rozprávka o tom, ako sloník Janko vyvaľoval slonie očká, lebo sa dozvedel, kto sú to „škôlkárski kamaráti“.

 

Na svete je to približne takto: keď sa maminke a tatikovi narodí malé bábätko, je najprv úplne stále iba ich. To znamená, že je stále iba pekne doma so svojou najbližšou rodinou, ktorou môžu byť maminka, tatik a súrodenci, teda bračekovia a sestričky a ešte aj babky a dedkovia. Pekne si doma býva, spinká vo svojej malej- bábätkovskej postieľke, hráva sa vo svojej krásnej- bábätkovskej izbičke, za stolom sedí vo svojej vysokej- bábätkovskej stoličke a na dvore má svoje obľúbené- bábätkovské hračky. Takto si všetci spolu nažívajú až dovtedy, kým z malého bábätka nevyrastie zvedavé dieťatko. To znamená dovtedy, kým mu už všetky bábätkovské veci nie sú malé. Keď sa už dieťatko nezmestí do vysokej stoličky na papanie a z bábätkovskej postieľky mu začínajú vytŕčať nôžky, maminka a tatik zrazu zistia, že už doma vlastne bábätko nemajú..... Ich bábätko sa totiž zmenilo na narastené dieťatko. A každé narastené dieťatko okrem svojej najbližšej rodiny potrebuje ešte jednu a to veľmi dôležitú vec, teda vlastne veľa dôležitých vecí- veľa nových kamarátov.

U sloníkov z nášho príbehu to chodí presne tak isto ako u ľudí. Aj oni zo sloníkovských bábätiek veľmi rýchlo vyrastú na sloníkovské detičky. Ako ste si isto dobre všimli aj sloník Janko už prestal byť bábätkom. Bolo to už dávno, keď jeho maminka Sloňa vzdychala nad malými dupačkami a odkladala ich do papierovej škatule...

Teraz už bol sloník Janko vyrastený a ako tiež vieme, veľmi šikovný sloník. Preskúmal už celé okolie ich domčeka a poznal aj priľahlé ulice, ale tú čudnú záhradku, plnú malých, veselých  sloníkov, tú veru dovtedy nepoznal. A bol aj poriadne zvedavý, čo to môže byť. Tak si ho mamina Sloňa posadila na slonie kolená, poškrabkala ho za obrovskými sloními uškami a začala mu všetko o Dúhovej škôlke vysvetľovať. „ Vieš Janko, “- začala mama a pokračovala: „ Dúhová škôlka, to je miesto, kam chodia všetky vyrastené bábätká, teda malé deti- sloníky, keď už sú aspoň trošku odvážne, dostatočne zvedavé a chcú si nájsť nových kamarátov na hranie.“  Nooo, začalo to síce zaujímavo, ale sloník Janko tomu ešte dobre nerozumel. „ Čo to znamená odvážne? A kedy sú malé slonie deti dostatočne zvedavé? A čo sú to vlastne tí kamaráti?“ pýtal sa hneď maminky jedným dychom. Maminka Sloňa sa usmiala a lepšie sa uvelebila v ich obľúbenom kresle, vedela totiž, že Janko sa tak rýchlo pýtať neprestane....  A preto začala Jankovi vysvetľovať všetko podrobnejšie: „ To, že je nejaký malý sloník odvážny, spoznáš najmä podľa toho, že už sa vôbec nebojí prechádzať sa po ulici (hoci aj s mamou za ruku), pozná svojich susedov, vie ich pozdraviť a už sa nehanbí ani tety predavačky v obchode s dobrotami a zdravými vecami.“  „Veď to je ako ja, to je úplne ako ja!“ kričal od radosti sloník Janko. Maminka prikývla a pokračovala: „ To, že je nejaký sloník dostatočne zvedavý, spoznáš ľahko- neprestajne totiž niečo skúma, niečo nové zisťuje a má tak veľa otázok, že jeho mama a tatik na ne ani nestíhajú odpovedať. “ Sloník Janko nechcel veriť vlastným veľkým ušiam, podľa toho čo počul, on predsa musí byť úplne, ale úplne zvedavý sloník! A tak s otvorenými očami a poriadne rozprestretými sloními ušami počúval, čo to budú tí kamaráti. „Kamaráti“, pokračovala maminka Sloňa: „ kamaráti, to sú tí najlepší sloníci na svete. Stretneš ich väčšinou v skupinke malých detí- sloníkov- škôlkarov a spoznáš ich podľa toho, že ťa majú veľmi radi, delia sa s tebou o hračky aj sladkosti, vždy sa ťa zastanú, všetko ti požičajú a viete sa spolu hrať tie najlepšie slonie hry....“  maminka Sloňa na chvíľku prestala rozprávať, pretože čakala, že Janko hneď spustí svojich milión otázok a bude sa na tých zvláštnych kamarátov pýtať až do večera, ale zostala veľmi prekvapená. Sloník Janko sa nepýtal nič, iba ticho sedel a vyvaľoval na mamu svoje detské, slonie očká. Ešte nikdy nepočul, čo to znamená, mať naozajstných škôlkárskych kamarátov a maminkine slová ho úplne očarili. Nevedel si to ani predstaviť- kamarátske sloníky! Iné malé detičky, čo ho majú radi a spoločne s ním sa hrajú tie najlepšie hry! Mamma mia! To znie super! Naozaj je to pravda? Nechcelo sa mu to ani veriť. 

A veruže bol v ten deň sloník Janko- veľmi nezvyčajne, ticho až do večere. Maminka Sloňa vedela, že nič nevraví, lebo usilovne premýšľa o škôlkárskych kamarátoch.  A tak ho radšej v rozmýšľaní nerušila a na nič sa nevypytovala. Až večer, v pyžamku a pritúlený k svojej obľúbenej hračke v postieľke, sloník Janko povedal maminke: „ Mami zdá sa mi, že tí škôlkárski kamaráti by sa mi mohli dosť páčiť. Podľa toho, čo si hovorila, to môžu byť  zaujímavé sloníky..... Zajtra budem potrebovať, aby si mi o tej Dúhovej škôlke povedala ešte viac.“ Maminka Sloňa sa len milo usmiala, dala Jankovi pusu na slonie čelo (presne do stredu, nad jeho chobot) a sľúbila, že hneď zajtra mu všetko rozpovie.  

 

Časť 3.: Rozprávka o tom, čo všetko sa sloník Janko ešte stihol dozvedieť o Dúhovej škôlke, kým mu nezaškvŕkalo v brušku.

 

Sloník Janko je malý sloní chlapček. Býva v domčeku so svojou mamičkou Sloňou a tatikom, váženým pánom Sloňumírom a pekne si rastie. Teda, rastie si naozaj pekne. A dóóósť rýchlo. Už je to úplne vyrastené bábätko, ktorému sú bábätkovské veci kompletne malé.  Bábätkovská postieľka? Kompletne malá. Bábätkovská stolička? Kompletne malá. Bábätkovské hračky? Kompletne „Do videnia- do počutia!“. Ne-za-u-jí-ma-vé. A niet sa mu veru čo čudovať-  veď aj slonie detičky rastú rýchlo, tak isto ako  detičky ľudské.

 Vieme už, že Janko je aj trošku odvážny a dostatočne zvedavý. To sme zistili v minulej rozprávke. A zistili sme ešte jednu veľmi zaujímavú vec- sloník Janko objavil, že na svete existujú : škôlkárski kamaráti!  To je napínavé! Kamaráti na hranie! Žiadne malé bábätká a ich bábätkovské „mini- pidi hračulky “. Poriadne vyrastení kamoši, ktorí už tiež sú trošku odvážni a dostatočne zvedaví!  Malé sloníky na spoločné hranie! Výborná vec!

A maminka Sloňa mu aj dôkladne vysvetlila, že kamarátske sloníky sa najčastejšie vyskytujú v Dúhovej škôlke. (Veď napokon, minule ich tam aj videl, keď išli s maminkou okolo plota, ktorý chránil farebné detské ihrisko.) Od minulého rozhovoru s maminkou Sloňou bol Janko strašne zvedavý, čo všetko sa ešte môže v tej Dúhovej škôlke vyskytovať.

Maminka musela začať s vysvetľovaním hneď na druhý deň. Bola to dobrá maminka, skoro nikdy sa na Janka nemračila (nóóó, teda, niekedy- keď naozaj vyviedol nejakú vážnu vec, tak trochu aj hej...) a bola aj veľmi múdra. O tom, ako to v Dúhovej škôlke chodí vedela všetko.

V Dúhovej škôlke sa všetky kamarátske sloníky spoločne hrávajú každý deň , keď nie je víkend. Do škôločky zvyčajne prídu hneď ráno, keď sa dobre vyspinkajú a zhltnú obľúbené raňajky. Keď prídu spoločne s maminkou ráno do škôločky, nájdu si tam hneď svoju extra- špeciálnu skrinku na odloženie topánočiek a kabátika. (To, že je extra- špeciálna práve pre nich spoznajú ľahko- podľa svojej fotky a malého veselého obrázka, ktoré sú prilepené na dverách skrinky.) V Dúhovej škôločke je totiž sloním detičkám pohodlnejšie, keď majú obuté papučky a nepotia sa jak „somárik v kufri“  v teplom kabátiku.

V škôlke na nich čaká veľa hračiek, ale ak majú nejakého obľúbeného hračkového kamoša, ktorému by bolo doma bez nich smutno, kľudne si ho môžu doniesť do škôlky zo sebou. Taký kamoš sa často hodí najmä preto, lebo potom  mu sloníky môžu celú škôlku ukázať a jemu sa tam veľmi zapáči. Hračkovému kamošovi potom v škôločke sloníky nájdu špeciálne bezpečné miesto a keď sa unaví od toľkého spoznávania noviniek, pokojne ich tam počká až do doby kým nepôjdu spolu domov. Veľmi výhodné. Pre toho hračkového kamoša, samozrejme. Keď už je hračkový kamoš so všetkým oboznámený a pokojne si odfukuje na tom bezpečnom mieste, sloníky konečne majú čas na všetky extra-super- špeciálne škôlkárske činnosti.  A veruže je v takej škôlke čo robiť!

Okrem hrania slonie detičky v Dúhovej škôlke ešte: behajú, skáču, smejú sa, chichocú sa a všelijako sa jašia. Potom: spievajú a hrajú na hocičom, čo ich napadne. Potom aj: recitujú básničky a rozprávajú rôzne príbehy. Samozrejme aj: počúvajú, ako im také dobré škôlkárske tety rôzne básničky a príbehy čítajú. Potom: kreslia, maľujú, lepia, strihajú, vyfarbujú, modelujú a vystavujú svoje výtvory na výstavke. Okrem toho: cvičia, chodia sa hrať na ihrisko, prechádzajú sa po vonku. Potom sa aj trochu učia zaujímavé cudzie slovíčka. Trochu tam aj spinkajú, lebo škôlkárske činnosti ich niekedy fakt úplne unavia.  A nezabudnú tam ani papať výborné pochutinky a veľa zdravých vitamínových záležitostí. Niekedy vyrábajú špeciálne darčeky pre maminky, ale psssst! A to ešte nie je všetko! Niekedy ich v škôlke navštívia aj rôzne zaujímavé veci ako divadielko, či malý zverinec. A niekedy dokonca do väčšieho divadielka, či do óóóveľa väčšieho zverinca, teda do ZOO, zájdu aj detičky sami.

„Ale poďme pekne poporiadku“, povedala mama Sloňa Jankovi: „Toto všetko sa predsa nedá stihnúť za jeden deň! “ Skončili sme pri tom, že hračkový kamoš si odfukuje na bezpečnom mieste- presne pravý čas na to, aby sa malé sloníky mohli pohrať aj s ostanými hračkami v škôločke a čo je ešte lepšie- s ostatnými sloníkovskými kamarátmi! Toto ich, náhodou, celkom vyčerpá. Veď taká poriadna hra s kamarátmi chce veľa energie.  Preto, keď im začne škvŕkať v sloních bruškách- príde čas na malú škôlkársku desiatu.

Len čo sa mama Sloňa dostala k informácii o desiate, zazdalo sa jej, že aj ona začula skoro škôlkárske škvŕkanie v brušku. A mala pravdu. To skoro škôlkárske škvŕkanie v brušku vychádzalo z malého, okrúhleho bruška jej synčeka, sloníka Janka. A tak maminka na chvíľu zaujímavé rozprávanie o Dúhovej škôločke prerušila a išla Jankovi  pripraviť nejakú pochutinku, ktorá by to škvŕkanie „vyriešila“.

Nie je tu náááhodou ešte niekto trochu hladný?

 

 

Časť 4.: Rozprávka, ktorá sa začína hneď potom ako skončí škvŕkanie v brušku a končí sa opäť jedným podozrivým zvukom....

 

Keď bol sloník Janko, malý- skoro už škôlkársky sloník, dobre najedený „malej zdravej desiatovej pochutinky“, zvyčajne sa tešil na prechádzku s maminou Sloňou. Prechádzky boli vždy veľmi zaujímavá vec- Janko totiž nikdy nevedel dopredu určiť, čo všetko uvidia, alebo zažijú. A zažiť a vidieť sa toho u nich teda dalo všeličo! Jankovi sa najviac zo všetkého najviac páčilo keď mohol zažiť všetky tie stavbárske autá, bagre a rôzne kopaco- vŕtacie mechanizmy, ktoré vždy s maminou niekde stretli. V ich novej štvrti totiž ešte niektoré sloníky svoje domčeky iba stavali a dokončovali, takže tam bývalo poriadne rušno. Aj dnes to vyzeralo na pekný deň vhodný na bagrovanie, ale keďže mali s maminou začatú zaujímavú debatku, Janko radšej mamine navrhol, že by mohli ostať doma na záhradke, kde by sa dobre počuli (lebo, ako vieme, taký bager je pri svojej práci poriadne hlučný a ani veľké slonie uši tu nič nepomôžu) a mamina by mu mohla ešte čosi o tej Dúhovej škôlke prezradiť.....

Už sme spomínali, že maminka Sloňa bola výborná maminka, takže je nám aj úplne jasné, že s Jankom súhlasila, sadla si s ním na schody za domčekom a pokračovala vo vysvetľovaní.

Keďže Janko už vedel o všetkom, čo sa v Dúhovej škôlke deje až do „ malej zdravej desiatovej  pochutinky“, maminka Sloňa začala rozprávať o tom, čo škôlkárske kamarátske sloníky zvyčajne robievajú potom.

A sú to teda pekne zaujímavé veci! Predstavte si, že v Dúhovej škôločke sú sloníky rozdelené do malých skupiniek podľa toho, koľko majú rôčkov! Je to totiž pre to, aby mali svojich presných ro- ves- ní- kov. Ro- ves- ní- ci sú také isté kamarátske sloníky aké všetky ostatné, vyznačujú sa  ale najmä tým, že majú všetky presne rovnaký počet rôčkov.  Potom sa im spolu lepšie hrá, rozpráva, cvičí, behá, učí sa a tak. No a práve po „malej zdravej desiatovej pochutinke“ sa škôlkárske sloníky rozdelia do svojich ro- ves- níc- kych skupiniek a idú robiť tie už hore spomínané pekne zaujímavé veci. Keďže v Dúhovej škôlke je viac zaujímavých izbičiek, väčšinou si každá ro- ves-níc-ka skupinka vyberie jednu špeciálnu podľa toho, na čo má práve chuť. Niektoré sloníky idú kresliť, lepiť, modelovať a všeličo tvoriť, iné sa idú hrať sloníky z Anglicka, či inej dobrodružnej krajiny, niektoré spievajú a tak všeobecne- všeličo...... Poviem Vám, je to veľká psina!

Keď sa už dosť pozabávajú, nasleduje ešte lepšia vec- všetky kamarátske sloníky, z celej škôločky (teda aj tie ne- ro- ves- níc- ke) idú von! Na ten ich super farebný dvor s trávičkou a pieskom a šmykľavkou a preliezkami, čo už sloník Janko videl! Predstavte si to! A sloník Janko si to veru aj predstavil- už sa videl, ako spolu so škôlkárskymi kamarátmi behá po tráve, stavia pieskové tunely a hojdá sa na hojdačke. To by ale bola zábava! Bol z toho úplne nadšený. Je to výborné, keď máte na hranie vonku kopec kamarátov, potom sa nikdy nemôžete nudiť. Slovíčko „nuda“, totiž v Dúhovej škôlke ani nepoznajú.

„Mami, čo sa stane potom? Čo sa deje keď už sa všetky kamarátske sloníky poriadne pohrajú vonku?“, pýtal sa sloník Janko nedočkavo. Maminka naňho pozrela záhadným pohľadom a trochu tichším, tiež záhadným hlasom, odpovedala: „ Potom sa zrazu celým detským ihriskom začne rozliehať veľmi podozrivý zvuk......“ Janko bol od napätia celý zdrevenený. „Záhadný zvuk na ihrisku? Fíha? Čo to len môže byť?“ Mamina sa prestala tváriť záhadne jak Šeherezáda a so smiechom mu odpovedala: „ Ten záhadný zvuk je obrovské škvŕkanie vo všetkých, opäť vyhladnutých ,kamarátsko- škôlkárskych bruškách! V Dúhovej škôlke je už totiž čas obeda!“

 

 

Časť 5.: Rozprávka o tom, ako kamarátske sloníky  v Dúhovej škôlke trošku aj obedujú a trošku aj oddychujú a ako sa potom Jankovi zívalo  

 

Náš sloník Janko je malý, veľko- ušatý sloník, ktorý práve zisťuje, čo to znamená byť už v nebábätkovskom veku a mať škôlkárskych kamarátov.  Ako vieme, Janko má na sloníka dosť neobvyklé meno, ale  zato na sloníka dosť obvykle  rýchlo rastie (tak ako napokon všetky malé sloníky na svete), a tak sa z neho pomaly stáva škôlkár. Pozná už Dúhovú škôlku- miesto, kam sa všetky  trošku viac vyrastené sloníky chodievajú cez deň hrať, aby sa doma nenudili a všeličo nové sa dozvedeli, ale zatiaľ ešte netuší, čo sa tam deje na obed.....

Jeho maminka Sloňa, múdra to žena, vie o tej Dúhovej škôlke fakt všetko. A tak Jankovi o všetkom aj rozpráva.

Už sme sa dozvedeli, že malé školkárske sloníky sa pred obedom bláznia a naháňajú na svojom farebnom ihrisku a vieme aj o tom veľmi podozrivom zvuku, ktorý sa zrazu začne všade ozývať. Dokonca už aj vieme, že je to veľké škvŕkanie v sloních bruškách. V Dúhovej škôlke je totiž vtedy práve čas na chutný obedík. A tak kamarátske sloníky presne tak ako doma, utekajú rýchlo ku stolu... Teda vlastne, utekajú síce rýchlo, ale keďže sú to veľmi múdri škôlkári- utekajú najskôr do svojich kúpeľničiek.  Pred jedlom si totiž musia poriadne umyť ruky! To predsa vie každé malé sloníča!

Janka naozaj veľmi zaujímalo, čo tak môžu malé kamarátske sloníky obľubovať na papanie.

„To máš tak, ...“ – začala svoju odpoveď mama Sloňa a pokračovala: „ ... všetky malé sloníčatká na svete (presne tak ako aj všetky malé ľudské deti) musia zdravo papať aby dobre rástli, boli silní a boli z nich malí sloní fešáci a malé slonie herečky. Preto majú v Dúhovej škôlke vždy chutný obedík, ktorý sa naučia papať úplne sami a bez pomoci, až ich mamy doma z toho padnú na zadok, že aké majú šikovné dieťa.“  Sloníkovi Jankovi sa to zdalo zábavné, ale trošku sa aj zľakol, lebo on sám ešte niekedy nevedel jedlo zvládnuť úplne sám.... Maminka Sloňa videla, že sloník Janko je trošku zarazený a tak mu to vysvetlila ďalej: „ V Dúhovej škôlke sa malé sloníky naozaj menia na malých šikovníčkov. Ale to neznamená, že musia vedieť všetko sami a odrazu. Škôločka je tu pre nich práve preto, aby mohli každý deň trošku viac a viac trénovať a pomaličky sa naučiť aj také veci, ktoré zatiaľ ešte nevedeli.  A vôbec sa nemusia báť, ak im to na začiatku trošku nejde, vždy im predsa pomôže milá teta učiteľka. Vieš aká je to nakoniec zábava? A úplne najsmiešnejšia je tá mamina, čo na tom konci padne na zadok. Teda ja.“  - zasmiala sa mama Sloňa a pri predstave maminy padnutej na zadok sa aj Sloník Janko smial ako malý jašo.

Zrazu sa ale Janko trošku zamyslel:  „ Mami, a nebývajú tie škôlkárske sloníky po obede aj trošku unavené? Lebo ja som väčšinou vždy unavený, keď mám taký zaujímavý deň.“ Maminka Sloňa pohladkala Janka po hlávke a odpovedala mu: „ Ty môj malý, šikovný sloní chlapček. Vidno, že už sa z teba stáva múdry sloní škôlkárik. Máš veľkú pravdu. Keď sa škôlkárske kamarátske sloníky pekne napapajú obeda, idú si trošku oddýchnuť, aby nabrali sily na zaujímavé veci, ktoré ich čakajú poobede. Vieš o tom, že každý sloní škôlkár má v Dúhovej škôlke svoju postieľku?“ Janko na ňu vyvalil svoje veľké očká: „ To naozaj? Tak to majú super.“ Mamina pokračovala: „Naozaj, mäkké postieľočky čakajú na škôlkárov každý deň poobede a sloníky si väčšinou berú so sebou na spanie aj svojho kamoša, ktorý chodí s nimi do škôlky, aby si aj on poriadne oddýchol a mali sa tak všeobecne s kým potúliť.“ Jankovi sa pri predstave mäkkej škôlkárskej postieľky začalo zívať, ale mal ešte jednu otázočku: „ Mami, ale čo ak sa náááhodou nejakému škôlkárskemu sloníkovi naozaj, ale naozaj nechce spinkať?“ Mama Sloňa mu to hneď vysvetlila: „ Vieš, keď sa niekomu naozaj, ale naozaj nechce spinkať, naozaj , ale naozaj nemusí. Ak je už väčší, alebo úplne neunavený, spinkať ísť nemusí. Môže ísť do inej veselej izbičky, aby spachtošov nerušil a spolu s ostatnými kamarátskymi sloníkmi, ktoré sú úplne neunavené, alebo väčšie a spinkať už nepotrebujú , si tam môže odpočinúť pri kreslení, alebo počúvaní rozprávok.“ Janko sa spokojne usmial a opäť zazíval. Maminka Sloňa ho chytila za sloniu rúčku a povedala: „ Tak sa mi zdá, že sme sa tu zas zarozprávali a zabudli sme aj na tvoj dnešný obedík. Poď sa rýchlo napapať, lebo už zívaš jak lev na púšti a o chvíľu mi tu zaspinkáš.“ Sloník Janko nevedel ako môže byť tá jeho mama taká múdra, ale zasa presne vedela, ako sa veci majú. Ponáhľal sa za ňou do kuchyne a už sa veľmi tešil na poobedný spánoček. Rozhodol sa totiž, že si bude predstavovať, že už je naozajstný školkársky sloník  a zaspáva vo svojej posieľočke   v Dúhovej škôlke.......

 

 

Časť 6: Rozprávka o tom, ako si Sloník Janko dal "osvieženko", dozvedel sa už úplne všetko o Dúhovej škôlke a ako jeho tatiko nakoniec mával ušami.

 

Taký dobrý, poobedňajší spánok- to je Vám ale vecička! Všetkým malým deťom a samozrejme aj malým sloníčatkám vždy dobre padne, keď si môžu po chutnom obedíku trošku oddýchnuť. Ich malé telíčko veru aj taký spánok potrebuje, aby opäť načerpalo sily a energiu na zaujímavé popoludnie. Náš malý, už skoro škôlkársky kamarát sloník Janko veľmi rád poobede oddychoval. A tentoraz to bol veru aj oddych špeciálny, lebo keď si ľahol do postieľky a zavrel očká, predstavoval si, že ležká s ostatnými kamarátskymi sloníkmi v Dúhovej škôlke a počúva dobrú tetu, ktorá im všetkým číta rozprávočku na dobrú noc...... A pri tejto predstave sa mu výborne zaspávalo. Dokonca sa mu aj snívali sníčky o tom, ako v tej škôločke behá s kamošmi po farebnom ihrisku.

Keď poobede otvoril očká, cítil sa plný síl , trochu hladný a strašne zvedavý. Rýchlo zavolal na maminku, ktorá mu trošku pomohla s tými vecami okolo vstávania a popri tom počúvala všetko o škôlkárskych sníčkoch. Keďže sme už viac- krát spomínali, že mama Sloňa bola perfektná, skoro super- žena, bola dokonca pripravená aj na ten malý hlad, čo Janko cítil hneď po zobudení, a tak spolu zašli do kuchyne na malé popoludňajšie "osvieženko". "Vieš o tom, že aj malé škôlkárske sloníky si po prebudení dávajú dáke chutné "osvieženko"?"- opýtala sa mama Sloňa Janka. Janko to doteraz nevedel, ale pravdu povediac, bol dosť rád- bol si totiž dosť vážne istý, že on by po poriadnom odpočinku malý hlad aj cítil.... Preto sa len spokojne usmial a s plnými ústočkami počúval maminu, ktorá mu rozprávala, čo sa v Dúhovej škôločke deje po poludňajšom odpočinku a malom "osvieženku".

Mamina Sloňa teda pokračovala: " Keď sa všetky malé kamarátske sloníky poriadne posilnia a popreberajú, čaká ich opäť veselá zábava. Keďže dobre vieme, že nie všetky detičky na svete a teda, už vôbec nie všetky malé sloníky, sú rovnaké- vieme aj, že každého môže baviť niečo iné. Niektoré sloníčatká napríklad radi kreslia a modelujú, iné možno športujú, či niečo stavajú. Preto si popoludní v Dúhovej škôlke môže každý sloník vybrať čo rád robí a chvíľočku sa tomu venovať." Mama Sloňa na chvíľku prerušila svoje rozprávanie, lebo Janko už všetko dopapal a tak rýchlo spolu upratali kuchyňu a keďže bolo vonku pekne, sadli si spolu opäť na terasku za domom aby dokončili rozprávanie. " A mami,..." - spýtal sa zvedavý sloník maminky: "..... a čo robia sloníčatká v škôlke keď sa skončí robenie ich obľúbených vecí?" " Potom idú všetci škôlkári opäť von, na ich veselé ihrisko, kde sa môžu naháňať, blázniť a jašiť koľko sa im zachce, pretože je tam veľmi pekne a bezpečne." odpovedala mamina a pokračovala: " A potom, neskôr, keď sa dobre vybláznia a vyskáču, niektorí možno ešte pocítia malý hlad a môžu si dať ďalšie malé "osvieženko" a hrať sa ďalej. Ale, vieš aká dôležitá vec sa deje neskôr poobede?" zatvárila sa mamina zasa tajomne- šeherezádovsky. Sloník Janko natiahol svoje slonie ušká najviac ako vedel, lebo tajomné veci ho vždy dosť zaujímali. Mamina sa usmiala: " Ty môj malý zvedavček. Vieš, Dúhová škôločka je výborná vec, lebo tam majú deti zábavu keď sú ich rodičia v práci, ale neskôr, popoludní, keď sa ich rodičia z práce vracajú, ponáhľajú sa rovno do Dúhovej škôločky, aby si svoje detičky poobjímali a zobrali ich pekne domov. Lebo večer sa Dúhová škôločka zatvára, aby si v nej hračky, hudobné nástroje, knižky, stoličky, skrinky, postieľky a vôbec vlastne všetko poriadne oddýchlo a ráno mohlo opäť čakať na malých kamarátskych škôlkárov."

Na okrúhlej tváričke sloníka Janka sa v tej chvíli objavil obrovský úsmev. " Ahá! Tak takto je to teda! Už konečne úplne porozumel ako to v tej Dúhovej škôlke chodí! Veď sloníky tam spolu vlastne trávia zaujímavé chvíle v tom čase, keď ich maminky a tatikovia pracujú! A potom si ich zasa zoberú domov aby ich mohli objímať a hrať sa s nimi aj oni! Už je to jasné! Hurá!" Sloník Janko od radosti poskakoval po záhrade ako sloní zajačik. A pretože bolo neskoré popoludnie, presne taký čas, kedy po malé škôlkárske sloníky v Dúhovej škôlke chodia ich maminky a tatikovia, lebo sa práve vracajú z práce- z práce domov sa vrátil aj Jankov tatiko slon Sloňumír a veruže sa veľmi čudoval, prečo sa jeho malý synček tak blázni na záhrade..... Keď ho Janko uvidel, rýchlo sa rozbehol, vyskočil mu na ruky a začal mu rozprávať úplne všetko čo on už vie o Dúhovej škôlke. A pretože o tej Dúhovej škôlke vedel už naozaj veľa, tatikove slonie uši sa od počúvania úplne vykrúcali na všetky strany a tatiko Sloňumír potom ešte nimi smiešne mával, aby si oddýchli a všetci doma sa tomu spoločne smiali až do večere.

 

 

Časť 7: Rozprávka o tom, ako sa sloník Janko trošku obával a ako sa potom dozvedel o tetách, čo sa iba usmievajú.

Náš kamarát, sloník Janko, bol malý sloní chlapček, ktorý býval so svojou maminkou a tatikom v peknom domčeku neďaleko veľkého mesta.  Vieme už, že to bol veľmi šikovný a múdry malý sloník a že už bol aj celkom narastený a nepotreboval babätkovské veci. Tak si môžeme ešte trošku pripomenúť, že bol už až tak narastený, že bol skoro škôlkar. A veru, už toho o škôlke vedel naozaj dosť! Neďaleko ich domčeka totiž jedna krásna škôlka aj stála. Volala sa Dúhová škôlka a Janko v nej videl hrať sa veľa malých kamarátskych sloníkov. Jeho múdra maminka Sloňa mu o nich už povedala veľmi veľa zaujímavých informácií. Napríklad, čo v tej Dúhovej škôlke sloníky celé dni porábajú, čo porábajú vonku na škôlkarskom ihrisku a tak. Janko mal pocit, že už mu je všetko úplne jasné a začínal čoraz častejšie rozmýšľať o tom, že by sa celkom rád aj takým malým škôlkarom stal.....

Jedna vec sa mu však zdala trošku čudná. Dúhová škôlka je postavená pre škôlkarov. To je jasné. Malé kamarátske sloníky sa stávajú škôlkarmi keď už sú dosť odvážne a zvedavé a vyrastú z bábätkovských vecí. Jasné. V škôlke ostávajú cez deň, v noci sa tam nespinkáva. Jasné. Robia tam obrovskú kopu zábavných vecí. To je super jasné. Ale....  No, veď aj keď už sú tí škôlkari celkom narastení, veď, predsa, to ich tam nikto nestráži? Žiadny dospeláci a tak? A kto im pomôže, keď im nejde obuť topánka?  A kto im dá to osvieženko, keď im škvŕka v brušku? To už musia navždycky všetko robiť úplne sami? Keď na to Janko pomyslel, normálne sa aj trošku obával a nebol si až tak úplne istý, či by to všetko zvládol sám....

Už sa asi stále opakujeme, ale mama Sloňa bola naozaj múdra žena. Hneď videla, že jej malý synček nie je tak úplne vo svojej sloníkovskej koži, čo teda znamená, že ho niečo trošku trápi. Pomiešala chutnú polievočku, ktorú práve varila pre Janka na obed a zobrala si ho na kolená. „ No čo ty môj malý sloník ušatý, zdá sa mi, že tu sedíš trošku smutný a trošku preľaknutý- povieš mi, čo ťa trápi?“ Janko bol naozaj rád, že jeho maminka je jeho maminka. Bola super. Ešte jej ani nič nepovedal a už sa cítil lepšie. Stačilo, že si ho tak pekne pritúlila. Preto ani dlho nepremýšľal a hneď sa maminy opýtal na to, čo ho tak trápilo: „ Mami, ja som už vyrastený skoro škôlkarský sloník, veď vieš....“  maminka sa len usmiala pod fúzy a vážne ďalej počúvala.... „ no, teda...“ trošku sa zakoktal Janko.... „ no a ja som premýšľal, to v tej Dúhovej škôlke sú všetky sloníky už také šikovné, že ani nepotrebujú vôbec žiadnych  dospelákov? Iba tak, na pomoc? Trošku.“ Maminka hneď pochopila z čoho je jej synček taký preľaknutý.  S úsmevom pošteklila Janka na veľkom sloňom ušku. „ Nemusíš sa ani trošku báť.“ povedala. „ Nebolo by správne, keby boli malé deti- aj keď sú teda už dosť vyrastené a šikovné a odvážne, v škôlke úplne sami. A nikdy ani nie sú! Na sloních kamarátov každé ráno v škôločke čakajú dobré kamarátske tety! Sú to veľmi špeciálne tety, lebo okrem toho, že sú pre detičky tak trochu ako ich maminy- pomocníčky, sú to zároveň aj tety učiteľky.“ Janko sa na maminu pozrel s veľkým záujmom. „Tety učiteľky? To sú aké?“ opýtal sa. „To sú také,..“ pokračovala mamina... „ktoré okrem obliekania, túlenia, hrania, uspávania a pomáhania s papaním ešte vedia malých škôlkarov aj naučiť veľmi veľa nových vecí a úplne so všetkým im pomáhajú.“  Janko sa už usmieval od jedného slonieho uška k  druhému. A maminka mu to vysvetlila aj ďalej. „ Malé škôlkarské sloníky sa totiž v Dúhovej škôlke učia niečo nové každý deň. A keď ich niečo baví úplne najviac, môžu to robiť aj hocijako často. Tety učiteľky sú tam s nimi celý čas.  A špeciálne na nich je, že sa vždy usmievajú a nikdy nemračia.“

Aj Janko sa už iba usmieval. Z toho, čo vravela mamina, mal totiž dobrú náladu. Žiadne malé kamarátske sloníky samé v škôlke. Žiadna nuda a žiadne obavy. Iba dobré tety, čo sa nevedia mračiť. Znelo to super. Už zasa mal pocit, že je malý vyrastený sloník, ktorý je už dosť odvážny a dosť zvedavý na to, aby sa šiel na tie usmiate tety a na tú Dúhovú škôlku pozrieť „osobne“.

 

Časť 8.: Rozprávka, v ktorej ide o vyrastenie a naozaj vážna vec sa stane zajtra.

Keď sa dákej mamine a dákemu tatikovi narodí bábätko, je z toho obrovská radosť. A namiesto iba dákej maminy a dákeho tatika sa hneď zmenia na „serióznych“ rodičov. Veď to aj musia. Starať sa o bábätko, totiž vôbec nie je len taká švanda. (To Vám kľudne povie hociktorá mamina.) Na to, aby sa niekto mohol starať o bábätko, musí sa stať aspoň trochu „serióznym“, lebo také bábätko samo o sebe je poriadne „seriózna“ záležitosť.  Ale, na svete už potom nie je krajšej veci ak byť malou, spoločnou rodinou. (A to Vám kľudne povie aj hociktorý tatiko.)

Rodinka sloníka Janka Chobotníka bola taká malá a spoločná. A mali sa v nej všetci radi. Mama Sloňa trávila s Jankom všetok čas už od toho dňa, keď sa narodil. Skoro každú minútku. A preto bol Janko takým spokojným aj keď už trochu vyrasteným, sloním chlapčekom. A práve o to vyrastenie tu ide.......

Keď totiž bábätko trošku vyrastie a stane sa odvážnym a zvedavým, stále iba sedieť doma s maminou mu nestačí. Nie, že by to doma nebolo fajn, ale vyrastené dieťatko zisťuje, že fajn býva aj inde ako doma. ..... U babky, či na výlete s bratrancami, na preliezkach v parku, alebo v takom divadielku......

Aj náš- už trochu vyrastený, odvážny a zvedavý sloník Janko to zistil. Už vedel, že niekedy sa výborne zabaví aj keď mamina zrovna nie je s ním. Už vedel, že sa bez nej nebojí a že je taký zvedavý, čo všetko sa dá zažiť, že si niekedy pri tej ohromnej zábave nestihne na maminu ani spomenúť. A to Vám bola veľká vec. Viete prečo? Lebo to mohlo znamenať, že je Janko už až tak trochu vyrastený, že je už vyrastený trochu dosť a že by mohol kľudne chodiť s ostatnými kamarátskymi sloníkmi do škôlky!

V škôlke totiž malé, ale už trochu dosť vyrastené sloníky zažívajú celú tú obrovskú zábavu aj bez maminy. A okrem zábavy tam ešte zažívajú veľa kreslenia, hrania, spievania, tancovania, učenia sa, jedenia a trochu aj spania, veľa počúvania rozprávok, hojdania a hrania v piesku a tak ďalej. No a uznajte sami, že toto všetko je také zaujímavé, že  ak si to chcú užiť, na tú maminu proste nemôžu stíhať stále myslieť!

A najzaujímavejšie na celej veci je to, že keď už z malého bábätka vyrastie takýto zvedavý a odvážny sloník- maminke z toho nie je smutno. Maminka je na svoje dieťatko veľmi hrdá, lebo vidí, aké je odvážne a vyrastené. A tak sa ani ona nebojí pustiť ho samé do škôlky. Aj ona totiž vie, že tam jej-  už trochu viac vyrastenému dieťatku bude výborne. Maminky by totiž nikdy na svete nedali svoje dieťatko niekam, kde by sa mu nepáčilo, to je jasné.

Maminka Sloňa bola na svojho sloníka Janka tiež veľmi hrdá. A preto, že vedela, že jej sloní chlapček už nie je malé bábätko, ale práve ten trošku viac vyrastený sloník, rozhodla sa, že s Jankom pôjdu tú Dúhovú škôlku vyskúšať. Sám Janko už bol veľmi zvedavý, aké to tam bude naozaj. O Dúhovej škôlke už počul všetko dôležité, bola na čase vyskúšať si to na vlastnej malej slonej koži.

Je pravdou, že sa Janko stále trošku obával toho aké to tam môže byť, veď v naozajstnej škôlke ešte doteraz nikdy nebol, ale mama mala pre neho skvelé prekvapenie. Predstavte si! Keď ide dáke malé dieťatko, alebo sloníčatko do škôlky prvý krát, vôbec tam nemusí ostať hneď celý deň a ešte k tomu bez mamy! V škôločke s ním môže maminka kľudne ostať. Spolu s dieťatkom si tú škôločku dobre obzrú, preskúmajú všetky hračky, zoznámia sa so všetkými usmievavými tetami a skamarátia so všetkými ostatnými kamarátskymi škôlkarmi. Maminka tam môže so svojím sloníčatkom ostať tak dlho, ako bude sloníča, alebo jeho mamina chcieť. A môže tam takto so svojím dieťatko byť aj veľa dní. Až dovtedy, kým už trochu viac vyrastené dieťatko nezistí, že sa v tej škôlke naozaj deje tak veľa zaujímavých vecí, že už tam bez maminy vydrží, lebo nemá čas jej stále dačo ukazovať…….. Vtedy práve je maminka na svoje dieťatko veľmi hrdá a každému hovorí: ”My máme už doma naozajstného škôlkara.”  A z toho už trochu viac vyrasteného dieťatka sa škôlkar naozaj stane.

No a keď ste si toto všetko predstavili, určite už viete, prečo sa sloník Janko začal veľmi tešiť na zajtra. Zajtra bol totiž ten deň, keď sa mali s maminou do Dúhovej škôlky naozaj vybrať…..

 

 

Časť 9: Rozprávka o tom, ako sa ráno udialo niečo nezvyčajné a o tom,  aký to potom ešte bol dôležitý  deň.

Sloník Janko bol malý, kamarátsky sloník, ktorý bol vyrastený tak akurát trošku viac, aby sa mohol stať naozajstným škôlkarom. A to bola vážna vec.

V to ráno sa sloník Janko prebudil so zvláštnym pocitom, že sa udeje čosi nezvyčajné. No, ono, ten pocit bolo vlastne čosi podobné ako škvŕkanie v brušku, čo mohlo  pokojne znamenať aj to, že je Janko poriadne hladný, ale- na druhej strane, kľudne to mohlo znamenať aj to, že sa niečo nezvyčajné naozaj stane! Maminka Sloňa nakukla do jeho izbičky a keď uvidela, že Janko je už hore, tajomne sa naňho usmiala (my už vieme, že maminka sa vedela tváriť veľmi tajomne- ako Šeherezáda) a povedala: „Dobré ránko, ty môj malý sloník. Dnes máš veľký deň a ja mám pre teba navyše prekvapenie!“ Sloník Janko mal naozaj rád prekvapenia. Mal na nich rád najviac to, aké sú prekvapivé. Preto sa už nevedel dočkať, čo ho to čaká. Rýchlo si obul papučky a ponáhľal sa s maminkou dolu, do kuchyne. A tam ho to čakalo.....

Uprostred stola s pripravenými raňajkami a kakaom v modrej šálke ležala položená zvláštna obálka. Poviete si, no čože, obálka, tá predsa nemôže byť veľmi zvláštna. Ale táto bola. Bola veľmi zvláštna, pretože na nej bola nakreslená farebná dúha. Janko ju opatrne zobral do rúk a maminka mu potom prečítala tú úplne najzvláštnejšiu vec na svete, vec, ktorá bola na nej napísaná:  adresát: Janko Chobotník, Spisovateľská ulica číslo 8, Naše malé mestečko. Že „adresát“. Zvláštne. A nezrozumiteľné........ A prečo je ten adresát na obálke spolu s Jankovým menom? On žiadneho „adresáta“ nepozná! Janko už začínal byť viac zmätený ako prekvapený a tak si ho maminka vzala na kolená a celú tajomnú záležitosť mu vysvetlila: „Janko, túto obálku nám dnes ráno kým si spal, doniesol ujo poštár. Slovíčko „adresát“ , ktoré si ešte nikdy nepočul znamená, že tento list patrí práve tomu sloníkovi, ktorého meno je na ňom napísané.“ Janko zatajil dych a pomyslel si: „ To teda znamená  že tento list patrí mne? Veď, predsa, to moje meno maminka prečítala na obálke!“ Maminka, ktorá svojmu sloníčatku rozumela aj keď nič nehovoril, iba na niečo myslel, sa zas usmiala a povedala: „Milý Janko, gratulujem ti. Práve si dostal svoj prvý list v živote.“ Fíha! To vám bola vec! Dóóóbré prekvapenie! Prvý list v živote! Janko sa otočil na maminku,: „Mami, to je určite niečo o Dúhovej škôlke,! Veď pozri, je tam nakreslená dúha! Rýchlo ho otvorme!“ Maminka teda opatrne obálku otvorila, vybrala z nej naozajstný list a začala nahlas čítať:

 

Milý sloník Janko Chobotník,

na začiatku môjho listu by som Ťa chcela pekne pozdraviť: Ahoj malý škôlkarský kamarát! Volám sa Slonislávka Ušatcová a som tvoja pani učiteľka z Dúhovej škôlky. Rada by som Ti napísala, že sa už všetci v škôlke na Teba tešíme: tvoji noví sloníkovskí kamaráti, všetky tety učiteľky, teta kuchárka aj všetky naše hračky. Vieme, že dnes je tvoj veľký deň a preto Ti želáme, aby bolo pekné počasie, aby si mal chutné raňajky a aby si sa k nám tešil!

Vidíme sa v Dúhovej škôlke!

A ešte podpis: pani učiteľka Slonislávka

 

Ja odpadnem! List od pani učiteľky z Dúhovej škôlky! A pre Janka osobne, že sa tam už naňho všetci tešia! Ja druhý- krát odpadnem!  Janko od toľkého údivu, ani nevedel, čo má robiť. List od pani učiteľky z Dúhovej škôlky! A pre neho! Ja tretí- krát odpadnem!

Múdra maminka bola tento- krát radšej ticho, nič nehovorila, aby si Janko mohol usporiadať svoje popletené myšlienky. Len mu tak jemne ukázala, aby sa pri tom ukrutnom myslení trošku aj naraňajkoval a pomohla mu trošku aj s obliekaním. Janko stále nič nevravel (veď mal plné ústa chutných raňajok, potom kakaa a potom ešte aj zubnej pasty), ale múdra maminka vedela, že mu v hlávke  stále víria a poletujú tie rôzne prekvapené a veselé myšlienky, tak ho radšej stále nerušila.

Až keď už spolu stáli pred dverami na ulicu, maminka Sloňa sa k Jankovi naklonila a s úsmevom sa ho opýtala: „Pripravený?“ Sloník Janko, ktorý si medzitým všetky myšlienky vo svojej ušatej slonej hlávke  pekne premyslel a usporiadaj, sa načiahol za kľučkou a s odhodlaním povedal: „Mami, som pripravený.“ A tak sa teda vybrali do Dúhovej škôlky......