Dieťa sa narodí s určitými vrodenými a zdedenými dispozíciami a je na nás, na rodičoch, ako ich dokážeme rozvíjať a usmerňovať. Keď si všimneme deti rovnakého veku, nájdeme v ich správaní veľa podobného, ale aj mnoho odlišného. Práve tieto odlišnosti spôsobujú, že nemáme a nemôžeme používa jednotný výchovný postup, ktorý platí na všetky deti určitého veku. Umenie dobre vychovávať spočíva hlavne v tom, ako dokážeme všeobecné výchovné zásady prispôsobiť individualite konkrétneho dieťaťa a tiež, že volíme také výchovné metódy, ktoré naše dieťa formujú, ale nedeformujú.
Trojročné dieťa je už osobnosťou, ktorá si je vedomá svojho miesta v rodine či spoločnosti, má svoju vôľu, svoje vlastné ja. Má vypestované určité návyky a začína cítiť zodpovednosť za niektoré prejavy svojho správania. Uvedomuje si, že je „niekým“, nehovorí o sebe v 3. osobe – napr. „Filipko chce papať“, ale „Ja chcem papať“. Detský sebacit sa prejavuje tým, že dieťa nechce poslúchať, robí opak toho, čo mu povieme, vzpiera sa a chce presadiť svoju vôľu. Je to tzv. obdobie prvého vzdoru. Dieťa často odmieta všetko, i to, čo doteraz malo rado. Isto si v tejto chvíli spomínate na to, ako „Vaša Katka“ vyvádzala v obchode pre sladkosť, ktorú ste jej nekúpili. Mnoho rodičov robí v daných situáciách veľké chyby. Dieťaťu dajú to čo si žiada, len aby mu dieťa nerobilo naďalej hanbu. A to je práve tá chyba- je dobré spraviť opak. Nevšímať si dieťa, nech si kričí, jeho to prejde vo chvíli, keď zistí, že mu nevyhovieme za žiadnu cenu. Takisto je dobrou radou, aby sme si pred vstupom do obchodu jasne stanovili cieľ a pravidlá správania sa v obchode. Ideme nakúpiť dané potraviny, ak si niečo prosí, vyberie si jednu vec. Upozorníme dieťa a ak pravidlo poruší, nabudúce s vami do obchodu nepôjde. Dôležité je, aby pravidlá boli dodržiavané z oboch strán. Ak to dopadne dobre, je dôležité dieťa pozitívne pochváliť. Nevešajme hlavy, negativizmus by mal asi po pol roku spontánne odznieť. :-)
Zvládnutie tohto obdobia kladie veľké nároky na rodičov či vychovávateľov. Tu treba spomenúť dôležitosť spolupráce s predškolským zriadením. Má veľký vplyv na formovanie osobnosti dieťaťa a to po každej stránke. Ide o dôležitý proces utvárania osobnosti dieťaťa, pre ktorý neexistuje jednotný recept na správny výchovný prístup. Násilie však v žiadnom prípade neprináša pozitívne výsledky. Aj keď dieťa dočasne umlčíme a ani nezbadáme kedy fáza vzdoru prebehne lebo navonok je poslušné, môže byť osobnosť v ňom zlomená natrvalo.
Účinný je výchovný postup využívajúci odvádzanie pozornosti iným smerom. Niekedy pomôže pokojné pohladenie, ale najmä trpezlivé vysvetľovanie. Nikdy sa dieťaťu nevysmievame. Toho ponižuje, zahanbuje. Snaha obrániť svoje „ja“ končí potom záchvatom zlosti, dupaním, hádzaním sa na zem, pretože dieťa v tomto veku neovláda ešte iné spôsoby obrany. Pri takýchto návaloch zlosti je účinné odísť z miestnosti, v ktorej dieťa „vyvádza“. Zachovať pokoj, nevšímať si ho, robiť si svoju prácu. Nehrešiť ho, nekričať naň a radšej sa správať tak, akoby sa nič nedialo. Dráždivé obdobie prejde samo.
Nežiaduce správanie dieťaťa nesmieme nevhodnými zásahmi posilňovať. Dieťa v tomto veku je zvedavé, všetko ho zaujíma, neustále sa vypytuje. Na otázky odpovedáme pravdivo, jednoducho – primerane jeho úrovni schopnosti porozumieť. Ďalej rozvíjame rečový prejav, rozširujeme slovnú zásobu, vyjadrovanie myšlienok a správnu výslovnosť. V tomto veku sa dieťa najviac naučí hravou formou. Ukážeme mu ako sa hrať s novou hračkou – ak je zložitejšia, prípadne s konštrukčnými hrami, stavebnicou. Hry, kreslenie, modelovanie rozvíjajú tvorivosť a fantáziu dieťaťa. Niektoré deti sa dokážu už pekne spolu hrať. Vedieme ich k priateľským vzťahom k rovesníkom, požičať hračku, predchádzať konfliktom.
Troj – štvorročné dieťa má rado ustálený denný režim. Pamätá si postupnosť činností, čím si vytvára základ žiaducich návykov v životospráve, osobnej hygiene, v hre i učení. Dieťa je rado, keď sa rodičia zaujímajú a spolu s ním prežívajú jeho radosti i „starosti“. Ak pociťuje nedostatok času a záujmu, bude neskôr hľadať pochopenie mimo rodiny, možno u nevhodných kamarátov. Na druhej strane, ak je dieťa obklopené prílišnou starostlivosťou, býva nesamostatné a veľmi závislé na rodičoch. Ťažšie spolupracuje s inými.
Pri výchove potrebujeme rodičovskú autoritu. Získame a udržíme si ju rozhodným, ale láskavým správaním. Lásku dieťaťa si nezískame plnením všetkých jeho želaní. Autoritu nezískame krikom, bitkou ani nedôslednosťou – čo raz zakážeme, inokedy po naliehaní dieťaťa dovolíme. Ak chceme, aby dieťa splnilo nejakú úlohu, musíme mu dopriať dosť času na pochopenie, čo vlastne od neho požadujeme. Pokyny majú byť jasné, jednoduché, krátke. Ďalší pokyn má nasledovať až po splnení predchádzajúceho. Dieťa má vedieť, že trváme na tom, čo sme povedali. Niektoré prístupy, resp. postoje rodičov nepriaznivo vplývajú na psychický vývin detí. Napr. netrpezlivý rodič – má záujem o svoje dieťa, ale dopraje mu málo času, poháňa ho a nerešpektuje skúšobnú fázu detského konania. Dieťa potrebuje istý čas na orientáciu, keď sa ocitne v novej situácii alebo stretne s novou úlohou. Neustále usmerňovanie ho nenaučí aktívne samostatne konať. Neistý rodič s malou sebadôverou sa obáva o svoju autoritu, veľakrát trvá na okamžitom splnení pokynu, nevie byť veľkorysý, často trestá. Mnohé drobné detské nedostatky vymiznú rýchlejšie tým, čím menšiu pozornosť im venujeme. Príliš veľké nároky kladené na dieťa, preťažovanie a pripomínanie, čo všetko ešte nedokončilo, čo nevie – môže narušiť jeho sebaistotu, výkonnosť a vzťah k povinnostiam. Snažme sa deti vychovávať s láskou, ale pevne a dôsledne. Myslime na to, že vlastný príklad je najlepším výchovným prostriedkom. Sme zrkadlom detí. Keď chceme správne vychovávať svoje deti, musíme sa súčasne zbavovať svojich vlastných nesprávnych návykov, vychovávať i seba.
zdroj: internet
Bc Ivana Šimeková
